Viete, že máme na Slovensku umelca, ktorý sa priatelí s Johnom Malkovichom? Pravidelne spolu hrajú na najvychýrenejších divadelných javiskách Európy.Darmo premýšľate, ktorý z našich hercov mal také šťastie. Ten, o kom hovoríme, je muzikant kontrabasista Ján Krigovský (40). Jeho životný príbeh sa dá zhrnúť do niekoľkých viet – od narodenia bol obklopený hudbou a muzicírovanie sa mu stalo osudom. Od piatich rokov sprevádzal svojich rodičov, ktorí tvorili spevácke duo a doma sa často konali rodinné koncerty. Začínal s folklórom a už ako deväťročný viedol detskú skupinu. Bolo jasné, že bude študovať hudbu, len nástroj sa zmenil. Z husličiek prešiel na oveľa väčší kontrabas. Mal len sedemnásť rokov, keď sa mu pošťastilo dostať sa do vychýreného mládežníckeho orchestra Gustava Mahlera, kde pracoval s dirigentom Claudiom Abadom.

Objavil starú hudbu

Po vysokej škole, už ako ženáč, začal pracovať v Štátnom komornom orchestri v Žiline a ako učiteľ na konzervatóriu. „Odtiaľ pochádzajú aj skvelí žiaci, napríklad Roman Patkoló, ktorý je momentálne najúspešnejší slovenský kontrabasista vo svete. Hovorí sa, že učiteľ má jedného výnimočného žiaka za život, takého, čo sa vydarí. Pre mňa je to práve on.“ Po dvoch rokoch sa vrátil do Bratislavy, najskôr do orchestra SND a do súboru Musica Aeterna. „Tri roky v tomto orchestri mi priniesli príležitosť  zoznamovať sa so starou hudbou, so starými nástrojmi. Všade, kde som dovtedy hral, som musel len počúvať a tu som sa konečne učil komunikovať hudbou a tvoriť.“ Prišli prvé kontakty zo zahraničia. „Keď sa človek dostane niekam von, tak sa možnosti otvoria ako nožnice. Muzikanti to poznajú. Zrazu zvonia telefóny – môžeš zahrať tam? Máš čas na takýto projekt? Zakrátko som spolupracoval s dvadsiatimi ansámblami, učil som na dvoch konzervatóriách aj na vysokej škole.“

Basynaše

Ale ani to ho neuspokojilo a s bývalým žiakom založil Kontrabasový klub. „Pôvodne som mal predstavu, že vznikne profesionálne kontrabasové kvarteto, ale napokon je na svete klub a orchester Basynaše. Zorganizovali sme workshop, kam sme pozvali všetkých kontrabasistov, potom nasledovali koncerty, aby sme sa dostávali do povedomia,“ hovorí a oči mu žiaria nadšením. Sídlom klubu sa stal Senec, mesto, kde Ján Krigovský žije. Aj tu  rozbúril vody miestnej kultúry, tento rok tu založil festival Musica Perennis Iuventutis. „Mám veľké plány, festival by sa mal rozšíriť aj po viacerých mestách na Slovensku, určite chcem nahrať CD, keď sa chceme zviditeľniť a získať sponzora, je to nevyhnutné.“ Na začiatok mája chystá na zaujímavých miestach v Senci veľkolepú akciu – desaťhodinový hudobný maratón, aký nemá obdobu nielen v tomto meste, ale ani v celej krajine.

Projekt Malkovich

A konečne sme sa dostali aj k tejto téme. „Je to úspešný projekt, hrávame na najlepších divadelných scénach. Pred menom Malkovich nezostávajú žiadne dvere zatvorené,“ podotkol Ján. A  ako sa tam vlastne dostal? „Hrám vo viedenskom orchestri Wiener Akademie a vedúci tohto orchestra Martin Haselböck na jednom svojom turné v Amerike dostal ponuku pracovať s Johnom Malkovichom.“ Paradox je, že ani nevedel, o kom je reč, ale ponuku prijal a mohol si vziať so sebou ďalších hudobníkov. Vznikla inscenácia The Infernal Comedy inšpirovaná životom a skutkami rakúskeho masového vraha Jacka Unterwegera, ktorý zavraždil presne neurčený počet žien, väčšinou prostitútok. Hra je jeho monológ, v ktorom sumarizuje svoj život. „Predstavenie vyzerá tak, že John vedie monológ, dve speváčky znázorňujú jeho partnerky, lásky, obete, matku, a orchester sprevádza speváčky. V predstavení spievajú árie od Mozarta, Haydna, Beethovena, Boccheriniho. Hrá sa v angličtine a sú k dispozícii titulky podľa toho, v akej krajine hráme. Výnimkou je Francúzsko, pretože John hovorí vynikajúcou francúzštinou,“ objasňuje nám.

Predstavenie je všade úspešné, aj keď Ján poznamenal, že vzhľadom na kontroverznosť námetu sa najmä v Rakúsku stáva, že počas predstavenia občas nejaký divák odíde. Bol by veľmi rád, keby sa mu podarilo Malkovicha priviesť s projektom aj do Bratislavy. Už bol všade okolo, v Prahe aj v neďalekej Budapešti. „Viem si to predstaviť, hralo by sa na starej opernej scéne SND, bola by okolo toho obrovská mediálna kampaň… Lenže má to jeden háčik – peniaze. Treba nájsť niekoho, kto by bol ochotný podieľať sa na akcii finančne. A to je najťažšie.“ Bolo by to smutné, keby sme sa tu na Slovensku nevedeli zobudiť a využiť takúto úžasnú skutočnosť, že slovenský hudobník má úzke kontakty so svetovou hviezdou.

Hyperaktívny?

Keď ho počúvate, nemôžete sa zbaviť dojmu, že je to človek na atómový pohon, že určite ani v noci nespí, že stále vymýšľa nové projekty. Keď podotknem, že určite je hyperaktívny, len sa zasmeje: „Ja len neznášam pocit, že sa nič nedeje. Keď dosiahnem jeden cieľ, už ma to ťahá ďalej. Toto všetko môžem robiť len vďaka svojej manželke, ktorá mi vytvára úžasné rodinné zázemie,“ konštatuje. Nemá problém odísť aj z lukratívneho miesta v zahraničnom ansámbli, ak má pocit, že nastúpila rutina. „Stále sa musí niečo diať. Aj keď desať hodín šoférujem, keď prídem na skúšku, hrám naplno, inak to neviem. Ako každý umelec, aj ja som bol egoista. Byť na pódiu je skvelý pocit, ale treba to vedieť i zvládnuť. Keď som na javisku, všetci ma milujú, stojím tam, žijem a pre koho?  Pre seba? A tak som si povedal, môj zlatý, ty sa musíš zmeniť. Všetko je pre divákov, chceme zachytiť dušu, ponúknuť im zážitok z hudby. Ak sa toto nesplní, tak svoju prácu robím zle.“

Dom plný hudby

Muzicírujú aj jeho deti. „Vidím v nich talent. Všetky majú minimálne taký ako ja, ak nie väčší. Najstaršia Karin hrá na klavíri, veľmi ju baví tanec, Karolína by mohla byť dobrá huslistka, ale túži stať sa aj opernou divou. Katka chodí na klavír, tanec, literárno-dramatický odbor, a už začínam uvažovať, aký nástroj jej vyberieme. Najmladšia Klára je ešte maličká, má len tri roky, ale hudbu vníma tiež intenzívne, často sedí pri klavíri. Moje deti sú naučené, že môžu chytať všetky nástroje, ktoré v dome sú,“ hovorí a spomína, ako batoľatá lozili po kontrabasoch. Nástrojov je u Krigovskovcov naozaj požehnane. Fujary, koncovky si tu žijú v súlade s husličkami, kontrabasmi, klavírom, ale aj barokovými nástrojmi, o akých ste možno ani nepočuli. Jeden z tých najzaujímavejších je violon, ktorý je na Slovensku jediný. Je to predchodca kontrabasu a tento konkrétny pochádza z roku 1550!

Len dekorácia?

Ako sa dá dostať k takémuto unikátnemu nástroju? Musí zaúradovať náhoda: „Hral som na festivale Pražská jar a chcel som kúpiť kontrabas v jednom hudobnom ateliéri. Jeho majiteľ mi ponúkal množstvo nástrojov, celú noc som skúšal zaradom všetko, čo som videl, husle, violončelá, violy da gamby, kontrabasy. Skončil som o pol piatej ráno, ale to, čo som hľadal, som nenašiel. Odchádzali sme von a na stene visel tento nástroj, celý zaprášený, a na ňom ceduľka DEKORACE. Okamžite som vedel, že to je ono. Majiteľ sa len smial a nechcel veriť, že to myslím vážne.“  Pri návšteve v New Yorku sa dostal k výnimočnému slovenskému reštaurátorovi nástrojov Štefanovi Valčuhovi a uňho sa mu pošťastilo držať v rukách stradivárky. Boli majetkom japonskej nadácie Nippon Music Foundation. Neskôr ich dali do dražby, aby získali peniaze na pomoc Japonsku po ničivom cunami. Získali za ne milióny dolárov.

Príprava veľkého desaťhodinového koncertného maratónu je už v plnom prúde.

Návšteva u muzikanta trvala niekoľko hodín. Zahral na mnohých nástrojoch, o každom zanietene rozprával. Nedalo sa odísť. A najkrajšiu vec povedal na záver: „Neznášam slovo kšeft, ja nie som obchodník v bavoráku, ale umelec. Hrám koncerty, nie kšefty. Nenarodil som sa preto, aby som zarábal veľké peniaze. To, že môžem hudbou uživiť svoju rodinu, je pre mňa dar.“

Autor: Život, Monika Macháčková

Zdroj: http://zivot.azet.sk/clanok/11189/john-malkovich-na-slovensku-ja-ho-sem-dostanem.html